V jednej miestnosti sa bavila spoločnosť krásne oblečených ľudí, v inej miestnosti sa zatiaľ iný muž pokúšal nohou dosiahnuť na fľašu. Neďaleko neho bola obrovská niekoľkoposchodová torta. Keď sa krásne oblečení ľudia dostali dovnútra, náš osamelý hrdina už bezradne kľačal nad spadnutou tortou. Tmavovláska hystericky jačala, navierali jej žily a ústa mala skrivené do urazeno nenávistného pohľadu, nepekne zazerala a ziapala a ziapala … podľa posunkov a mimiky kľačiaceho muža som usúdila, že sa ospravedlňuje, avšak tmavovláskine emócie evidentne gradovali , a jej krása sa rozpadala ako fasáda nekvalitne postaveného domu.

„Ako sa len niekto môže tak veľmi rozčúliť pre spadnutú tortu? Absurdné!“

Znechutene som prestala pozerať, premýšľala som, ako ľahko a kvôli akým ničotným veciam vieme na blížneho svojho vychrliť doslova ohňostroj nenávisti. Priam fyzicky som pocítila, ako z rozzúreného človeka uniká energia, ako tne a zabodáva sa do duše toho druhého. Stojí tá spadnutá torta za to? Záleží na torte viac než na harmónii a pokoji, na medziľudských vzťahoch? Veď ten druhý je ja!

Posledná scéna, ktorú som zahliadla zachytávala tmavovlásku vyčerpaním ležiacu na gauči, obkolesenú suitou priateľov, ktorí ju držali za ruku a utešovali a masírovali jej ramená … Ako sa len niekto môže tak veľmi rozčúliť pre spadnutú tortu? Absurdné! … Ešte chvíľu som premýšľala o tom, ako si v zlosti neuvedomujeme to, ako svojou zlosťou ubližujeme sebe aj iným  a aká je to škoda, že sa niektorí ľudia nedokážu správať ku ostatným s úctou. Lebo láskavý prístup a ústretovosť sú tiež prejavmi úcty voči inej bytosti.

„To, že som sa nahnevala tak, až som kopla do gauča, ma nahnevalo tak, že by som sa od zlosti najradšej hodila na zem.“

Ďalší deň ráno … moja mama by povedala, že som vstala hore zadkom. Čas odchodu z domu sa blížil, ostávalo však niekoľko maličkostí, ktoré som ešte potrebovala nájsť, vziať alebo urobiť pred odchodom… Od zlosti, že mi nejaká vec, ktorú som hľadala neskočila sama do ruky, som kopla do gauča. To, že som sa nahnevala tak, až som kopla do gauča, ma nahnevalo tak, že by som sa od zlosti najradšej hodila na zem. Keď som si naviac po východe na ulicu som si uvedomila, že som si neurobila make-up – a že si ho toto ráno ani nestihnem urobiť – tak som pekne od pľúc vypľula i niekoľko pekne vybraných slov. Ešte rýchlo zavolať taxík, vybrať peniaze z bankomatu a zavolať, že idem neskoro na dohodnuté stretnutie … na displeji mobilu svietila požiadavka „zadaj heslo“.

Ťuk ťuk ťuk ťuk ťuk ťuk ťuk …. Najradšej by som aj telefón švacla o zem. Vyčerpala som deväť z desiatich možností a ani jedno z používaných hesiel nebolo prijaté. Keď sa taxík ocitol ešte aj v zápche, tak už som len otrávene som gánila z okna, premýšľajúc o tom, ako hnusne začal deň.

O sedem hodín neskôr, s podstatne lepšou náladou, som telefón, ktorý v nemilosti ležal na kraji stola vzala pri rozhovore do ruky a mimovoľne, nepremýšľajúc, som naťukala staré známe heslo. Takmer som sa nahlas rozosmiala, ale bola som príliš šokovaná na to, aby som sa zmohla na akúkoľvek reakciu. Prekristapána, veď to heslo má 5 písmen a používam ho denne vari päťdesiatkrát!  Ráno som asi mala zatmenie …  „Ako sa len niekto môže tak veľmi rozčúliť pre spadnutú tortu? Absurdné?“ …  možno nie!

Znudene som ich označila ako spam, presunula do patričnej zložky a vymazala.  Situácia sa opakovala aj druhý deň, ba aj ďalší a ďalší… Doteraz mi chodili len oznamy o výhrach v lotérii, možnosti zachrániť ohrozené bohatstvo detí guvernérov v Afrike, ale toto tu ešte nebolo! Nové ponuky od neznámych mužov som deň po dni trpezlivo označovala ako spam a hádzala do virtuálneho koša. Nemienila som sa tým zaoberať, veď problém, ktorý ignorujem, neexistuje, no nie?

No nie. Ďalší mail nenechal na seba dlho čakať. Už som ho aj mala označený ako spam, keď som sa nečakane rozhodla riešiť pre mňa nepríjemnú situáciu inak. Zrazu ma prekvapil nástojčivý pocit, že už nechcem len pasívne prijímať všetko čo sa deje. „Dokedy sa chceš báť? Toto je tvoj život! Máš šancu zmeniť strach na silu.“ Iná časť mňa sa síce pokúsila pripomenúť mi, že doteraz mi stratégia ignorovania problémov fungovala, a že racionálne vzaté, toto celé je hlúposť, ktorá skončí tak ako začala – vyparí sa. Možno preto, že som deň pred touto príhodou čítala knihu o starovekých bohyniach, vybavila sa mi v okamihu, ktorý trval večnosť, spomienka na opis bohyne Káli, ktorá rúbe a seká okolo seba silou nesmiernou, aby si uvoľnila priestor. Nepozerá vľavo vpravo, s odvahou používa svoju silu.

Otvorila som e-mail, predýchala obsah, a milému pánovi, ktorý sa s partnerkami rád hrá na výsluchy, ale nemláti ich,  som napísala, nech je tak láskavý a napíše mi, odkiaľže má moju adresu. Ani som nečakala, že odpíše, a jeho odpoveď ma vôbec neupokojila, vlastne vtedy som ešte len znervóznela. Pán „vyšetrovateľ“ mi totiž odpísal, že reaguje na môj inzerát. Predstava Káli bola vzdialená ako Vianoce od leta a nastúpili výčitky. Čo presne som očakávala? Čo presne som si myslela, že týmto dosiahnem?

Hlavou mi bežali katastrofické scenáre, v ktorých som sa stala obeťou omylu, spiknutia, únosu, výsmechu, vraždy a bohviečoho ešte všetkého. Naviac mnou začali lomcovať emócie hnevu, odporu, znechutenia. Ako sa preboha, niečo takéto môže diať mne?! Ja, taká slušná osoba! Ja, ktorá ani na červenú na prechode pre chodcov neprejde! Ja, ktorá … skrátka, Jej Svätosti Mne sa takéto veci stať nemôžu! Je to nehoráznosť, hlúpy žart! Moja urazená hrdosť priam penila.

Odvážila som sa zájsť ešte ďalej a vyžiadala som si zaslanie inzerátu. Nech reku viem, čo inzerujem. Klikla som enter a bežala ku kaderníčke. V hlave mi bzučali otázky, ako sa takáto nespravodlivosť mohla stať mne. Kto už by, preboha, mohol byť tak zlomyseľný, aby zneužil moju e-mailovú adresu na tak nízky, úbohý, trápny žart? Než som sa nazdala, paranoja prišla s pár tipmi na ľudí, s ktorými sme sa nerozlúčili práve priateľsky. Pred rokmi! Prekristapána, prečo ale teraz začínajú nejaké smiešne hry? Pýcha a strach sa však už zadrapli a opantaný rozum už-už podával trestné oznámenia na neznámeho páchateľa. Zo mňa si dobrý deň nikto robiť nebude!

O niekoľko hodín neskôr som s trasúcimi sa rukami otvárala poštu na inkriminovanom serveri. Bol tam. Mail a v ňom nakopírovaný inzerát, s nickom podobným jednej z verzií môjho mena. Až na to, že namiesto „q“ v ňom bolo „g“. V tom momente som pocítila obrovskú vďačnosť a naplnil ma pocit víťazstva. Predsa sa len vyplatilo počúvať hlas duše a konať tak, aby som sa neklamala, že “veď to nevadí, to sa stáva”.  A preto som sa vlastne o príhodu rozhodla podeliť sa. Nezáleží, odkiaľ lekcia prichádza, dôležité je, ako ju zvládneme.

Ako dieťa pozerajúce tento film natočený v roku 1978, neuvedomovala som si, že bol natočený v nádhernej prírode Vysokých Tatier. Pozrieť si ho po približne 30 rokoch, bolo tak trochu ako cestovanie v čase, keď Tatry boli ešte plné stromov. Z posledného výletu do minulosti mi však utkveli v pamäti aj slová Majky, ktorými rozkošne mechanicky odpovedala na zastrašovanie:

Buď vieš alebo nevieš.

Nerobím veci preto, že tak chcú iní, robím to, čo ja chcem.

Nehovorím to, čo chcú iní, aby som povedala, hovorím, čo chcem.

Celkom slušný mentálny program čo poviete?

(anonym)

Občas mám sny, v ktorých som vo výťahu a po stlačení tlačidla sa výťah pohne iný smerom, aký som navolila alebo ignoruje, že sme na najvyššom poschodí a pokračuje v ceste ďalej, prípadne sa tam začne otáčať. Nedávno som si ten pocit pripomenula naživo, keď som v práci chcela ísť na štvrté poschodie, avšak výťah z neznámeho dôvodu nezareagoval a vyviezla som sa na devätnáste poschodie. Neveriaco som pozerala na displej a v duchu som s uisťovala o tom, že to len v snoch výťahy nezastavujú, tento určite zastane. Trošku mi zovrelo žalúdok a sľúbila som si, že ak to prežijem, skúsim byť lepším človekom.

Výťahy v obrovských administratívnych budovách sú vlastne veľmi dobrým priestorom na pozorovanie. Dôležité je však pozorovať seba, nie iných. Tie množstvá zrkadiel ukrytých v mojich pozemských spolupútnikoch, v kolegoch a predavačkách, na uliciach a v autobuse…

“… akí divní sú dnes ľudia – nikto sa nepozdraví, nikto sa neusmeje, nikto nepopraje dobrý deň. A vlastne sa rovnako správajú aj v autobuse, keď sa im náhodou stretnú pohľady, pri vstupe do nákupného strediska, ba dokonca aj v saune či na plavárni. Ľudia chodia okolo seba a ani sa neusmejú, nepozdravia. Divní sú tí ľudia, tvária sa, akoby tí okolo boli vzduch. Namyslení sú, nevedia prejavovať úctu, a pritom stačí tak málo, ako úsmev … nevážia si sami seba, inak by úctu prejavovali aj ľuďom vo svojom okolí….”

Prednedávnom som videla video, na ktorom nejaký pán rozprával, ako experimentoval so svojim životom. Dával si 30 –denné programy, počas ktorých robil niečo, čo nikdy nerobil – napríklad chodil do práce na bicykli –  alebo naopak nerobil niečo, čo vždy robil – napríklad nejedol sladkosti. Po uplynutí tridsiatich dní si nový zvyk ponechal alebo sa ho zase vzdal, život pokračoval ďalej. Video ma nadchlo a začala som hneď vymýšľať, čo budem alebo nebudem robiť ja. Prekonám svoju pohodlnosť a začnem si lakovať nechty. Nebudem jesť pečivo, ktoré mi aj tak nerobí práve dobrú službu. Budem denne oddychovať pri maľovaní … stále to však nebolo ono, dni ubiehali a ja som neprichádzala na nič, o čom by som bola vnútorne presvedčená, že „toto je ono“.

A potom mi napadlo – veď ja sa vlastne môžem usmievať aj na cudzích ľudí, len tak…. pozdraviť, popriať pekný deň! A urobiť to prvá, nečakať na to, či sa zmení svet! Tak, ako púť dlhá tisíce míľ začína prvým krokom,  aj úsmev je maličkosťou, ktorou môže začať nekonečný reťazec dobrej nálady a pozitívnej energie.

Téma premeny krajiny počas roka ma fascinuje, ako ste zaiste pochopili, už dávnejšie. Ale len teraz som si splnila sen a namaľovala som si to.

Pak Almitra řekla, Promluv k nám o lásce.

 A on pozdvihl hlavu a pohlédl na lidi a náhle byl všude tichý a nehybný klid. A on mocným hlasem pronesl:

Když vám dá láska znamení, následujte ji, přestože její cesty jsou nesnadné a příkré.

A když vás její křídla obestřou, nebraňte se jim, přestože meč skrytý v jejich perutích vás možná poraní. A když k vám promlouvá, důvěřujte jí,

přestože její hlas možná roztříští vaše sny tak, jako severní vítr mění zahradu v pustinu.

I když vás láska bude korunovat, zároveň vás i ukřižuje. I když je vaším růstem, zároveň je i omezením.

I když vás vynese do výšin a s něhou opatruje nejkřehčí výhonky chvějící se v slunci, zároveň sestoupí k vašim kořenům a zacloumá jejich úponky zapuštěnými v zemi.

Sváže vás k sobě jako snopy obilí.

Vymlátí vás až na holé zrno.

Prosije vás, abyste se zbavili slupek.

Semele vás do běla.

Bude vás hníst, dokud nebudete poddajní;

a pak vás předloží svému obětnímu ohni, aby se z vás stal posvátný chléb k posvátnému hodu božímu.

To vše s vámi láska udělá, abyste odhalili tajemství svého srdce, a tímto poznáním se stanete částí srdce Života. Budete-li však ve strachu hledat jen klid lásky a rozkoše lásky,

 pak je pro vás lepší, abyste zakryli svou nahotu a odešli od mlatu lásky

do světa bez ročních období, kde se budete smát, ale nebude to všechen váš smích, kde budete plakat, ale nebudou to všechny vaše slzy.

Láska nedává nic než jen sebe a nebere nic, co sama nemá.

Lásce nic nepatří, ale ani ona nikomu nepatří.

Lásce totiž zcela stačí samotná láska.

Milujete-li, neměli byste říkat “Bůh je v mém srdci”, ale raději říkejte “Já jsem v srdci Boha.”

A nemyslete si, že lásce můžete určovat směr, protože láska, pokud jí stojíte za to, určí směr vám.

Láska nemá žádnou jinou touhu, než naplnit sebe samu. Ale když milujete a chcete mít nějaké touhy, nechť jsou toto vaše touhy:

Rozplynout se a být jako zurčící potok, jenž zpívá svou melodii do noci.

Poznat bolest přílišné něhy.

Pocítit rány svého vlastního porozumění lásce; a ochotně a s radostí krvácet.

Probudit se za úsvitu se srdcem na křídlech a vzdát dík za další den milování;

odpočívat v hodině polední a rozjímat o extázi lásky; vracet se domů za soumraku s pocitem vděčnosti;

a pak spát s modlitbou za svou lásku v srdci a s písní chvály na rtech.

http://proroctvi.sweb.cz/

Z nedeľnej polievky zahmlievajúcej sklá okuliarov, z feniklového čaju, na ktorého vychladnutie som čakávala s boľavým detským bruškom; dym z ohňa, na ktorom sa varil celé hodiny guláš v kotlíku, kým my sme chytali žubrienky, nepočúvajúc občasné vyhrážky rodičov, čo všetko s nami urobia, keď do tej vody spadneme … dym z prvej cigarety, ktorý nás skrýval, potajomky učupených, pred očami rodičov … dym kávy hustej ako kaša o piatej ráno, keď sa celé telo búrilo proti nápadu vyjsť do mrazivej tmy, v ktorej sa dych menil na inovať, ale kapitalizmus začal práve prekvitať a kto by ho budoval ak nie my, “husákove deti” …  Dym z termosky plnej čaju na Kriváni, túlačka lesom  podvečer a dym z tlejúcej pahreby … nik sa neponáhľal domov. Neskôr, vo veľkom meste, zapaľujúc sviečku pod lampou s vonným olejom, nespočítam, koľkokrát sa miešali vo večernom nostalgickom tanci dym kávy s dymom cigarety a vôní stúpajúcich z kalicha. Tri rozplývajúce sa hady, olizujúce slzy , živé smútkom. A keď sa dobré časy vrátili, dym sa stal vznešeným strážcom myšlienok, ktoré nie vždy vznešené boli. Šalvia, olibanum, františka, myrha, jantár … vône z celého sveta v zrnku živice. Susedia by mohli pokojne zavolať požiarnikov, aj ten najhrozivejšie vyzerajúci dym sa však raz rozplynie, vôňa vytratí a my ideme ďalej, hoci možno nie vždy vieme kam. Kráčame do rozplynutia a chtiac nechtiac šírime svoju vôňu svojich životov. Vraj chudobu, strach a lásku neutajíš, hovorí múdre príslovie, čo je na ňom pravdy to neviem, ale kým sa okolo mňa dymí, viem že žijem.

„Dharma je to, čo je vrodená a zásadná podstata vecí.“
(Harish Johari)

A týmto by som mohla hneď aj skončiť.   Harish Johari uvádzal niekoľko príkladov, ako napríklad ten, že dharmou ohňa je horieť a dharmou hladného človeka je najesť sa. To sa mi zdá jednoduché  – podstatou ohňa je horenie  a prirodzenou činnosťou či túžbou hladného človeka je jedenie. Dharma by teda pokojne mohla mať aj alias „zdravý sedliacky rozum“, hoci je pomerne lákavé premenovať ju na „podstatu javu“.

Dôvodom, prečo z dharmy môže byť robená veda je fakt, že jej súčasťou sú aj etické zásady a morálka a o tých sa nevedú len debaty, o tých sa vedú aj krvavé boje.  Ani etika, ani morálka však nie sú celou dharmou a ani nad ňou nestoja, len kopírujú jej základné obrysy, tvoria „lešenie budovy“. Toto lešenie však nie je celou stavbou, obzvlášť nie, ak obhajcovia (jedinej) pravdy a etiky zabudnú, že  základným kameňom dharmy je súcit.

Zatiaľčo dharma označuje súbor pravidiel, platných pre všetkých, my, ľudia, máme mnoho individuálnych odlišností. Rodíme sa do rôznych podmienok a tie nás formujú; a pretože neexistujú ideálne podmienky, nie je možné úplne sa riadiť zákonom predpísaným nejakým náboženstvom alebo iným jedincom. Každý človek sa potrebuje naučiť prijímať taký priebeh života,  aký najlepšie vyhovuje jeho vlastným podmienkam – geografickým, ekonomickým, spoločenským atď.  A toto prijatie a žitie podľa svojich podmienok nazýva hinduizmus zbožnosťou – sudharma.

Náboženské pravidlá, etika, zažitý morálny konsenzus, to všetko sú dôležité, ale len vonkajšie pomôcky pri hľadaní vlastnej podstaty a vlastnej cesty ku slobode, akonáhle však začneme chápať zbožnosť – našu vlastnú sudharmu  -  stanú sa rituály zbytočnými a náš život sa stane oslavou plnosti, spokojnosti.

Ku termínom dharma a suddharma sa Harish Johari vo svojej knihe často vracia pri výklade iných termínov použitých v hre Líla a mne jeho vysvetlenia postupne zapadajú do seba ako kamienky do mozaiky. Páčilo sa mi napríklad, ako opísal suddharmu hudobníka – tvoriť hudbu a tým oslavovať život. Je relatívne jednoduché predstaviť si takéto suddharmy. Čo však je suddharmou nás, ktorí máme obyčajné zamestnania a obyčajné životy?  Aká je naša rola v hre života? Vieme, aké sú naše kvality a vieme ich používať?

Nikto z nás nemusí čakať na znamenie, kedy môže začať používať svoju, silu, tvorivosť, odvahu či iné kvality. Nemusíme byť umelcami aby sme mohli byť tvoriví, nemusíme sa obklopovať slabochmi, aby sme mohli byť silní, nemusíme čakať na moment strachu, aby sme konečne prejavili odvahu.  Kým sa koleso dharmy točí, prichádzajú nové šance.

Takto nejako opisuje karmu v knihe Líla – Joga hadov a šípov Harish Johari. Slovo karma má pôvod  v sanskrte a je prekladané ako skutok či činnosť, konanie, všetko, čo konáme od narodenia do smrti, alebo ešte presnejšie počas celej samsary, nekonečného sledu zrodení.   Keď si za slovo karma dosadíte teda slovo skutok, čin alebo konanie, možno ten úvod dostane trochu iný rozmer.

Na časovej ose sa dajú počiatky tohto konceptu dohľadať v starovekej Indii, konkrétne v hinduizme. Hinduisti nie sú jediní, kto používa termín karma, tými ďalšími sú sikhovia, jainaisti,budhisti a prívrženci smeru Falun Gong . Aj obyvatelia západnej hemisféry prebrali a rôzne interpretovali koncept karmy podľa svojej potreby, ujal sa aj medzi špiritistami, teozofmi a stúpencami New Age, v dvadsiatom storočí aj v oblasti psychológie, konkrétne napríklad s témou karmy pracoval C.G.Jung a iní psychológovia, ktorí sa venovali téme emocionálnej inteligencie.

Existuje teda minimálne deväť oficiálnych pochopení karmy, o ktorých viem ja; je veľmi možné, že ich je oveľa viac.  Ako sa menili podmienky a hodnoty spoločností a dôb, tak sa menili aj prevažujúce myšlienkové či náboženské smery. Snaženie nás, ktorí sme dnes na pomyselnom chvoste histórie a snažíme sa pochopiť, čo je to „skutočná“  karma je dosť zbytočné.  Pre každého bude totiž karmou niečo iné, hoci najčastejšie sa stretávam s tým, že si ľudia zamieňajú slovo karma za trest, odmenu, osud, ospravedlnenie, vyhrážku, odsúdenie – tak alebo onak sa ním zbavujú vlastnej zodpovednosti za konanie či nekonanie. Ale čo už majú robiť, keď majú takú karmu?

Jedným z častých omylov je upieranie dynamiky a s ňou spojenými zmenami v duchovných náukách . Postavíme si nejakú múdrosť na piedestál a potom prirodzene dochádza k tomu, že sa stretnú dvaja či viacerí a … začnú konať hovorením. Každý bude hovoriť o karme tak, akoby fakt, že nejaký koncept je starý niekoľko tisícročí, bol zárukou univerzálnej platnosti …  A vlastne, nemusíme hovoriť len o karme, pravdu môžeme mať aj v iných oblastiach života, láskou a vzťahmi začínajúc  a poznaním – jediného, ako inak -  Boha končiac.  Zvláštne pritom je, že pri napríklad filozofii, ekonómii, medicíne a iných odboroch dokážeme uznať, že existujú rôzne smery, ktoré na seba nadväzujú a každý z nich bol prínosným v niečom, nie je však nevyhnutne správny všeobecne.

Každý si môže vybrať, či na svojich pravdách chce lipnúť alebo nie, či chce lipnúť na výsledkoch svojho konania a či chce konať aj za cenu spôsobenia ujmy iným. Líla, večná hra života, pokračuje ďalej napriek drámam a zraneniam, zodpovednosť za naše konanie je na nás. Naše víťazstvá ani pády život nezastavia, len dôsledky v podobe spokojnosti alebo strát nám našu karmu skôr či neskôr pripomenú.  Ja len dúfam, že mne už žiadna moja pravda nespadne z piedestálu … na hlavu.