Prejavy úcty

„To, čo si o sebe myslíte, z vás lepšieho človeka neurobí. To čo robíte, áno.“

(anonym)

Občas mám sny, v ktorých som vo výťahu a po stlačení tlačidla sa výťah pohne iný smerom, aký som navolila alebo ignoruje, že sme na najvyššom poschodí a pokračuje v ceste ďalej, prípadne sa tam začne otáčať. Nedávno som si ten pocit pripomenula naživo, keď som v práci chcela ísť na štvrté poschodie, avšak výťah z neznámeho dôvodu nezareagoval a vyviezla som sa na devätnáste poschodie. Neveriaco som pozerala na displej a v duchu som s uisťovala o tom, že to len v snoch výťahy nezastavujú, tento určite zastane. Trošku mi zovrelo žalúdok a sľúbila som si, že ak to prežijem, skúsim byť lepším človekom.

Výťahy v obrovských administratívnych budovách sú vlastne veľmi dobrým priestorom na pozorovanie. Dôležité je však pozorovať seba, nie iných. Tie množstvá zrkadiel ukrytých v mojich pozemských spolupútnikoch, v kolegoch a predavačkách, na uliciach a v autobuse…

“… akí divní sú dnes ľudia – nikto sa nepozdraví, nikto sa neusmeje, nikto nepopraje dobrý deň. A vlastne sa rovnako správajú aj v autobuse, keď sa im náhodou stretnú pohľady, pri vstupe do nákupného strediska, ba dokonca aj v saune či na plavárni. Ľudia chodia okolo seba a ani sa neusmejú, nepozdravia. Divní sú tí ľudia, tvária sa, akoby tí okolo boli vzduch. Namyslení sú, nevedia prejavovať úctu, a pritom stačí tak málo, ako úsmev … nevážia si sami seba, inak by úctu prejavovali aj ľuďom vo svojom okolí….”

Prednedávnom som videla video, na ktorom nejaký pán rozprával, ako experimentoval so svojim životom. Dával si 30 –denné programy, počas ktorých robil niečo, čo nikdy nerobil – napríklad chodil do práce na bicykli –  alebo naopak nerobil niečo, čo vždy robil – napríklad nejedol sladkosti. Po uplynutí tridsiatich dní si nový zvyk ponechal alebo sa ho zase vzdal, život pokračoval ďalej. Video ma nadchlo a začala som hneď vymýšľať, čo budem alebo nebudem robiť ja. Prekonám svoju pohodlnosť a začnem si lakovať nechty. Nebudem jesť pečivo, ktoré mi aj tak nerobí práve dobrú službu. Budem denne oddychovať pri maľovaní … stále to však nebolo ono, dni ubiehali a ja som neprichádzala na nič, o čom by som bola vnútorne presvedčená, že „toto je ono“.

A potom mi napadlo – veď ja sa vlastne môžem usmievať aj na cudzích ľudí, len tak…. pozdraviť, popriať pekný deň! A urobiť to prvá, nečakať na to, či sa zmení svet! Tak, ako púť dlhá tisíce míľ začína prvým krokom,  aj úsmev je maličkosťou, ktorou môže začať nekonečný reťazec dobrej nálady a pozitívnej energie.